Emócie ako komunikácia

V tejto kapitole sa venujeme hlbokému pochopeniu toho, čo sa deje, keď sme vedomí a v spojení so svojim telom a emóciami. Kľúčovým aspektom je naučiť sa nazerať na všetky signály a správanie dieťaťa inak. Emócie nie sú spôsobom, ako je dieťa vinné, alebo znakom toho, že nám to robí schválne, že je nejaké zlé alebo neposlušné. Naopak, je dôležité začať vnímať, aj u toho najmenšieho dieťatka a aj u seba samých, že tieto naše emócie a reakcie sú vlastne formou komunikácie o našom prežívaní.

U malých detí je toto prežívanie veľmi intenzívne. Keďže sú ešte malé, ich nervový systém sa stále vyvíja a nevie si sám poradiť s takými silnými pocitom. Pre nich je ťažké ustať tieto emócie vlastnými silami. Preto je veľmi dôležité vedieť, že ani my dospelí nie sme na tieto situácie sami. Veľmi pomáha práve spolupráca medzi členmi rodiny, či už ide o partnerov alebo o širšiu rodinu. Je užitočné nejakým spôsobom delegovať tie činnosti medzi viacerých ľudí. Cieľom je, aby sme sa v tomto rodičovstve cítili spokojnejšie, šťastnejšie a bezpečnejšie. Týmto spôsobom dokážeme tie náročné chvíle ustať s väčším pokojom a zdravším prístupom.

Je veľmi napomocné si uvedomiť, že deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Naopak, potrebujú rodičov, ktorí sú prítomní, ktorí sú láskaví a ktorí prijímajú svoje deti také, aké sú, so všetkým, čo prinášajú. Dôležité je, aby sme dokázali ustať tie emócie, aby sme tam boli s deťmi aj v tých najnáročnejších chvíľach a aby sme dokázali poskytnúť tomu dieťatku blízkosť a bezpečie. Táto prítomnosť a prijímanie je základom pre zdravý vývoj dieťaťa a zároveň pre našu vlastnú duševnú pohodu.

Prax nám ukazuje, že keď prestaneme hľadať viny a začneme vnímať emócie ako jazyk, ktorým sa dieťa vyjadruje, mení sa aj naša reakcia. Namiesto frustrovanosti alebo hnevu, ktoré môžu vzniknúť, keď vnímame dieťa ako „neposlušné“, sa môžeme sústrediť na to, čo dieťa potrebuje. Často je to len potreba byť objatý, počúvaný alebo byť v bezpečnom priestore, kde sa môže vypustiť. Táto zmena pohľadu nie je len o dieťati, ale aj o nás samých. Umožňuje nám to byť trpezlivejší a láskavejší voči sebe samým, keď sa nám nedarí zvládnuť všetky situácie ideálne.

Spolupráca v rodine je pri tom neoceniteľná. Keď vieme, že nie sme sami, že môžeme delegovať úlohy a že máme podporu, znižuje sa úzkosť a pocit prehliadnutia. Toto zdieľanie záťaže vytvára prostredie, kde sa rodičia môžu zotaviť a byť pre dieťa stabilnou oporou. Dieťa tak získava pocit bezpečia, ktorý je pre jeho vývoj zásadný. Týmto spôsobom budujeme zdravé vzťahy, založené na porozumení, láskavosti a vzájomnej podpore, čo je darom pre celú rodinu.